Kapitola 11: POTŘEBUJEME JEDNU CESTU
Hneď na začiatok by som vám chcel vysvetliť jednu vec, jedno hľadisko ktoré je podľa mňa mimoriadne a krajne dôležité. Ide o to, že ak sa chceme cítiť lepšie, potrebujeme jednu cestu, jeden spôsob, ktorý nám bude v našom úsilí pomáhať. Nemôžete mať tri rôzne CD, tri odlišné knihy a dva typy programov alebo plánov a ešte k tomu aby všetko bežalo súčasne. Všetko toto vás len mätie a vyvíja nátlak na vašu unavenú myseľ, ktorá potrebuje pauzu tak ako nikdy predtým. Vaša myseľ je jednoducho príliš unavená na to aby teraz dennodenne nasávala toľko odlišných informácií. Nájdite len jeden smer a všetko ostatné dajte nabok. Nájdite jednu cestu, jednu pri ktorej sa budete cítiť dobre a usilovne sa jej držte.
Vidíte ako to vlastne funguje? Áno, všetci sa chceme cítiť lepšie už dnes, nie zajtra, no práve toto je to čo nás udržiava v našich stavoch – netrpezlivosť. Len dookola niečo hľadáme, niečo čo sme možno prehliadli, prechádzame od jedného plánu k druhému, dúfajúc že každý už-už čoskoro zaberie, a to za pár dní/mesiacov, čím sa len neustále vraciame na začiatok. Nebuďte netrpezlivý a jednoducho sa nezaoberajte sledovaním prebiehajúcich týždňov a zbytočným rozmýšľaním nad tým, že by vám už aj mohlo byť lepšie. Zbytočne tým len zvyšujete tlak a napätie. Dajte priestor vášmu telu, nech sa zotaví samo, vlastným tempom. To neprestajné úzkostlivé sledovanie aj tak nemá význam.
Skrátka si zvoľte jednu cestu, ktorej sa budete pevne držať. Tým zastavíte to zbytočné hľadanie odpovede, tak unavujúce pre vašu myseľ. Pamätajte že týmto len zvyšujete stres a napätie, a to je to posledné čo teraz potrebujete. Zabudnite na nejaký „zázračný liek“, ktorý ste možno nejako prehliadli; v tom to nie je. Uvedomte si že za jednu noc sa len tak nevyliečite, vaše telo skutočne potrebuje čas. Práve táto myšlienka častokrát ľudí prinúti konečne prestať s tým neustálym skúmaním seba samého. Pátraním po nejakej netradičnej alebo fakt spoľahlivej liečbe len plytváte časom. Až keď sa vydáte na ten správny smer, až potom bude jednoducho úžasné sledovať ako sa váš stav zlepšuje, aký pokrok ste už dosiahli.
Ja som bol úplne rovnaký, tiež som neustále pátral po nejakej spoľahlivej, špeciálnej liečbe, a úprimne vám môžem povedať že som skúsil snáď všetko. Nič z toho mi však nedokázalo pomôcť, necítil som sa lepšie. Niekedy som sa cítil akoby som si znova robil vodičák, doslova som bojoval, bádal som ako sa konečne dostať na tú správnu cestu, cestu ktorá bude konečne viesť k môjmu uzdraveniu. Čím viac som sa naučil, čím viac som všetko znova a znova študoval, tým som bol skúsenejší a čo je dôležité, všetko to malo nejaký zmysel. Cieľom mojej knižky je pokúsiť sa vám všetko vysvetliť slovami, ktoré aj mne pomohli pochopiť pravý zmysel toho ako sa cítime.
Čím viac sa naučíte akceptovať a prijímať váš súčasný stav, jednoducho ho nechať tak, o to lepšie vaše telo pochopí tento váš nový prístup. Uzdravenie príde, no nechajte nech sa tak stane prirodzeným tempom; prosím neurčujte si na to žiadny časový limit. Každý z nás je unikátna a jedinečná osobnosť, každý sme iný a niektorý sa uzdravia skôr, niektorý neskôr. Verte mi, skrátka buďte trpezlivý a vaše telo sa vylieči samo a vlastným tempom.
Pozrime sa na to inak:
Ak päť miliónov ľudí po celom svete si zlomilo nohu, nikto z nich nebude vyliečený za 24 hodín. Ak päť miliónov ľudí po celom svete trpí anxietou, nikto z nich sa jej nezbaví za 24 hodín, nech už nájdu akúkoľvek liečbu – FAKT. Veď toto je to na čo sa neustále sami seba vypytujete keď hľadáte akýsi “zázračný liek“.
Keď som prvý krát počul slová „Paul, nemusíš s tým vôbec bojovať“, Cítil som sa tak odľahčený. Bola to taká tiaž na mojich pleciach. Povedal som, „Môj Bože, to je taká úľava“. Myslel som si, že keď s tým prestanem súperiť, budem tým sebe len viac škodiť. Teraz už viem, že skrátka stačilo všetko stopnúť a nechať to na prirodzenú cestu.
Vidíte ako ma dokázala jedna obyčajná veta zbaviť toľkého stresu? Znamenalo to, že už nemusím byť v napätí a dennodenne neustále hľadať nejakú špeciálnu, zázračnú liečbu. Mohol som prestať s navštevovaním jedného terapeuta za druhým, striedaným kadejakých liečebných kúr, so zbytočným plytvaním peňazí a byť znechutený nepretržitým zlyhávaním liečby. Som si istý že sa väčšina z vás vidí v mojom typickom príklade.
Preto sa už tak neponáhľajte s vašim uzdravením; vaše telo sa vylieči vlastným tempom. Dajte si pozor, aby ste tomu celkom neprepadli a nesnažili sa unikať pred tým ako sa v danej chvíli cítite. Iba vás to bude udržiavať v týchto stavoch. Čím hlbšie som sa zaoberal mojim vyliečením, tým sa moje obavy a moje nepríjemné zážitky prežité v minulosti len obnovovali. Jednoducho ich treba nechať tak, a oni za chvíľu zmiznú!
Tento nový prístup k vašim problémom občas dokonca pomáha jednoduchšie prežiť deň, v ktorom už konečne uvidíte zmysel. Toto je niečo, čo sa podarilo aj mne. Je to len vaša pamäť ktorá sa vás snaží vrátiť späť k starým návykom. Musíte tieto dni akceptovať, prijať a cvičiť to dovtedy kým sa tento prístup nestane novým a správnym. Skrátka nemeňte svoju cestu, idete správnym smerom. Pamäť na to zlé čo bolo predtým pomaličky začne zabúdať, až sa váš nový prístup stane tým potrebným návykom. Verte mi, u mňa to naozaj fungovalo.
Keď sa nám zdá, že sa vraciame naspäť
Toto je jedna z najdôležitejších vecí, a je to niečo v čom som počas môjho liečenia pochybil najviac, aj keď ma predtým varovali. Teraz už viem ako veľmi je to dôležité.
Neúspechy – aké sú?
Keď som už vedel že som sa vydal správnym smerom, mával som dni, kedy som cítil skutočne vynikajúco. No bol som upozornený: „Paul, možno budeš mať dni kedy sa budeš aj týždeň/mesiac cítiť fantasticky a budeš si myslieť že si to konečne prekonal, a potom zrazu, prásk, máš snáď najhorší deň/týždeň a myslíš si, že si znova na začiatku.“ Toto sa kľudne môže stať, no nemysli si že si sa nepohol dopredu – pohol si sa.
Dobre, počúvol som túto radu, ale čo som spravil? … Presný opak toho čo mi bolo povedané. Znova som si začal klásť otázky, sám seba som sa vypytoval, opäť som tomu prepadol, opäť som si začal hovoriť že to nefunguje. Už som si myslel, že som uzdravený a zrazu som na tom horšie ako nikdy.
Mnohokrát som takéto situácie zažíval, týždeň som sa cítil super, no ďalší mi bolo otrasne. Opakovalo sa to dookola až to dovtedy kým som si neuvedomil, že je to jednoducho len obyčajná súčasť mojej liečby. Pokúšal som sa takéto situácie očakávať a svoje nezdary akceptovať, prijímať ich, až sa začali vyskytovať čoraz menej; A nakoniec sa mi to aj podarilo. Teraz už viem, že práve neakceptovanie týchto neúspechov ma stále vracalo na začiatok a opäť musím zdôrazniť že ich musíte brať ako len súčasť vašej liečby. Budete zažívať dni, kedy budete cítiť že ste neurobili žiadny pokrok, no jednoducho ich len akceptujte a nenechajte ich aby vás posúvali späť. Tiež mi bolo povedané, že keď sa niekedy budem cítiť príšerne, tak je isté že tento stav bude kolísavý, bude sa meniť, raz bude tak, raz zase tak. Práve toto kontrastné kolísanie stavu by malo pomôcť uvedomiť si že nestojíte na mŕtvom bode, ale hýbete sa dopredu.
Nepríjemné spomienky môžu byť vo vašej mysli stále čerstvé a vracať sa môžu v tých najneočakávanejších situáciách. Toto musíte čakať, no úplne stačí ich len akceptovať a prosto nechať tak. Kašlite na to, že sa dnes cítite pod psa, keď vám minulý týždeň bolo tak dobre. Nie je to dôležité; akceptujte tieto dni ako súčasť vašej liečby.
Navyše, keď som po prvý raz dostal tú potrebnú pomoc, ktorá mala konečne smerovať k môjmu uzdraveniu, povedal som, že sa zrejme cítim ešte horšie ako predtým. Nechápal som to, pretože bolo jedno v akom som bol stave, aký som bol ustarostený, znepokojený, pomoc mi mala samozrejme nasmerovať k tomu aby som sa cítil lepšie. No opäť som sa mýlil. A dôvodom, ako som si už teraz uvedomil je práve naša hrôza a strach z anxiety. V dôsledku tohto strachu spolu s nedostatočným porozumením sa bojíte už z každej zmienky, každého slovka o ktorom vám budú rozprávať, čo práve vedie k tomu, že sa cítite ešte horšie, úzkostlivejšie ako predtým. Takže púšťanie sa do boja, namiesto toho aby ste sa mu vyhli, znamená púšťať sa do situácií, ktorým ste sa mohli na čas vyhýbať.
Tiež som už spomínal, že keď sú vám stavy anxiety vysvetlené a čoraz menej sa jej bojíte, postupne budete schopný o nej premýšľať, a viac o nej rozprávať, a to bez pocitov strachu. Čím viac sa naučíte, tým menej sa bojíte. Takto to fungovalo aj u mňa. To je aj dôvod, prečo sa snažím naučiť vás pochopeniu, ktoré je myslím aj jedno z najdôležitejších krokov k vášmu uzdraveniu. Teraz môžem kľudne o anxiete rozprávať aj celý deň, a čítať o nej toľko, koľko len chcem, bez akéhokoľvek druhu tých strašných pocitov, pretože už viac z toho nepociťujem žiadny strach.
Nervy sa ľahko aktivizujú, podráždia
Keď sa ľudia dostanú do úzkostného stavu (stavu anxiety), aj ten najmenší šum alebo nepatrná udalosť môže spustiť, aktivizovať a podráždiť ich nervy, v dôsledku čoho sa bude tento stav len zhoršovať. Existuje však pre to jednoduché vysvetlenie. Keď sú vaše nervy unavené, doslova vibrujú. Prirovnajme si to k vidličkovej ladičke. (klasická úderová ladička z kovu – pozn. prekl.) Ak do tejto ladičky udrieme a rozvibrujeme ju na nejakom stole (pevnom podklade), mala by vibrovať, však? Ak do nej udriete znova, zatiaľ čo stále vibruje, potom by mala vibrovať ešte viac – súhlasíte? No, a vo vašom prípade, vidličková ladička sú vaše nervy a vibrácie sú vaše nervové zakončenia, takže aj to najslabšie zaklopanie po stole alebo aj ten najmenší podnet ich nejako podráždi. Niečo sa muselo stať, niečo čo ste už možno vypustili z hlavy, keď boli vaše nervy ešte v poriadku, t.j. nejaký prudký a nečakaný šok, možno silné pribuchnutie dverí alebo ste jednoducho videli niečo, čo vás trochu vystrašilo a teraz to spôsobuje že ste taký vyplašený. Vaše nervy sú precitlivené, vaše nervy sú v neustálom strehu, a aj najmenšie obavy alebo strach spôsobujú naozaj prehnané stavy.
Zdravé telo môžeme prirovnať k vidličkovej ladičke, pri ktorej nebolo udreté do stola a je veľmi kľudná a pokojná. Slabé zaklopanie po stole by ste ani poriadne nezaregistrovali a nijak by sa to na vás neprejavilo. No u vás sa to však prejavuje, a úplne inak – pretože vaše nervy sú citlivé a háklivé už na akýkoľvek podnet, ktorý vo vás vyvolá stavy anxiety. Toto je však jediný rozdiel. Vaše nervy len potrebujú čas na to, aby sa mohli upokojiť, utíšiť sa až tak, aby im aj ten najmenší podnet, najmenšie „zaklopanie na stôl“ nerobilo problém a nespúšťalo to vo vás valiacu sa vlnu paniky a strachu. Toto všetko však akceptácia a prijatie vašich stavov dokáže. Akceptácia upokojí a utíši vidličkovú ladičku až kým prestane vibrovať, a začne sa chovať ako nervy v tele zdravého človeka. S trpezlivosťou a akceptáciou sa začnú nervy časom vracať k pôvodnému stavu, budú zdravšie a oveľa menej citlivejšie na podnety.
Toto vysvetlenie je jedno z tých, ktoré mne osobne veľmi pomohlo aby som to dokázal všetko pochopiť. Uvedomil som si, že moje nervy len jednoducho vibrovali a vedel som, že časom sa úplne utíšia a prestanú s tým nadobro.
Paul, ako to zastavím?
Tento malý odsek som sa sem rozhodol zaradiť, pretože mi chodí množstvo emailov, ktoré začínajú práve touto otázkou. „Paul, ako to zastavím“ Toto je niečo, na čo sa ma ľudia neustále pýtajú. Ďalšie príklady bývajú „Ako zastavím tie pocity paniky“, „Čo mám spraviť, aby som už zbavil tých strašných myšlienok“, „Ako zastavím pocity anxiety“ a mohol by som pokračovať ďalej a ďalej. Teraz by som sa chcel venovať všetkému okolo „Bojovať s tým“ alebo „Nebojovať“. Moja odpoveď je vždy rovnaká „Nepokúšajte sa vyhýbať a nejakým spôsobom proti tomu bojovať, klásť odpor, zastaviť to“. Nechajte, aby ten adrenalín prišiel, a to bez akéhokoľvek boja, bez snahy to nejako odstrčiť nabok. „Nepokúšajte sa zastaviť tie strašidelné myšlienky, dajte im potrebný priestor“, „Jednoducho sa nepokúšajte prichádzajúcu anxietu blokovať, aj tak to nedokážete ovládať. Skrátka nechajte tie pocity prísť, nech sú tu, no nenechajte ich aby vás nejako stresovali, frustrovali“. Naozaj zriedkakedy, a ak vôbec niekedy hovorievam „Niečo s tým sprav“ alebo sa pokús a „Ovládaj to ako sa cítiš“. Ak budete robiť to čo vám radím a necháte pocitom a myšlienkam priestor, prestanete bojovať, znepokojovať sa, snažiť sa ovládať, kontrolovať, pokúšať sa to nejako riešiť. V zásade zastavíte práve tie veci, ktoré vás udržiavajú v tom začarovanom bludnom kruhu.
Posilnite a osviežte svoju myseľ
Už počas mojej liečby som predpokladal, že sa až príliš moc ľutujem. Teraz je to pre mňa už ľahké povedať, nepokúšajte sa oddávať žiadnej sebaľútosti. V mojom prípade to znamenalo, že som zavrhol všetko čo mi spôsobovalo aj tie najmenšie starosti, ako obliecť sa, starať so o svoj zovňajšok, vybehnúť von za priateľmi – spravidla som sa venoval len ľutovaniu sa. Toto bude spôsobovať, že vaša myseľ bude len menej čulá, menej aktívna, a to práve vtedy keď potrebuje niečo na čo sa môže sústrediť, niečo čo ju posilní a osvieži. Ak svoju myseľ budete dennodenne bombardovať len tou svojou ľútosťou, stane sa to, že sa opotrebuje, unaví, doslova stvrdne. Ak ste z tých, ktorý len ležia v posteli a celý deň doma nečinne sedia bez toho, aby sa čo i len prezliekli, tak táto časť je venovaná vám. Skrátka si musíte nájsť nejakú záujmovú činnosť, nezáleží na tom aké ťažké je sa na ňu sústrediť, musíte spraviť toľko, koľko cítite že dokážete. Čo sa týka mňa, snažil som sa trochu kresliť a chodieval som na prechádzky so psom. Tieto aktivity ma časom začali posiľňovať a dokázali ma odreagovať od toho ako som sa cítil. Ak ste zvyknutý len tak vysedávať doma, viem že to pre vás bude nejakú dobu vylúčené, no jednoducho ráno vstaňte, dajte si sprchu a niečomu drobnému sa venujte. Či už ide o vyčistenie kúpeľne alebo nejakú inú prácu v dome, nejaké nové hobby, všetko vám to pomôže oveľa príjemnejšie stráviť deň a sústrediť sa hlavne naň. Dajte vášmu dňu význam a možno zistíte ako to vašu otupenú a unavenú myseľ osvieži.
Keď sa budete cez deň venovať takýmto rôznorodým činnostiam, zastaví to vašu každodennú rutinu, tú sebaľútosť, ktorou sa tak neustále zožierate. Práve tak ako bežný ľudia stimulujú svoju zdravú myseľ rôznymi činnosťami, to isté robíte aj vy ktorý trpíte anxietou. Pomôže vám to už konečne premýšľať nad niečím iným a využívať časť mozgu, o ktorej ste si možno predtým mysleli že ani neexistuje. Všetko to bude viesť k zániku vášho zaužívaného návyku. Až príliš veľa ľudí sa snaží doma skrývať, zahnať všetko so želaním „Prosím, nech už je to preč“. Bohužiaľ takto to nefunguje. Uzdravenie spočíva v zmenách a napravení zlých návykov a nie v ľutovaní seba samého a obyčajnom chcení niečoho, čo už má konečne zabrať. Musíme byť o našom liečení dobre informovaný, vychádzať z bezpečnej zóny a až potom robiť nejaké zmeny.
Čo fakt naozaj nechcem aby ste robili, je to dennodenné ľutovanie a vypytovanie sa seba samého „čo sa to deje?“ Prosto robte niečo, niečo čo vám robí radosť, dokonca aj vtedy ak na to musíte vyvíjať obrovské úsilie. Keď na vás prídu tie stavy, všetko sa zdá také ťažké a namáhavé. Nečakajte na ten moment, kedy to pôjde ľahšie. Ten moment nikdy nepríde. Urobte niečo ešte dnes, nikdy neviete, možno nájdete niečo čo vás bude skutočne baviť.
To čo som popísal vyššie mi skutočne pomohlo zotaviť sa. Predtým som sa cítil ako prilepený k nejakej koľaji, každý deň bolo to isté. Až keď som začal chodiť von a striedať rôznorodé činnosti sa moja myseľ prečistila, následkom čoho sa stratil môj predchádzajúci návyk. Návyk, pri ktorom som neustále a neprestajne musel nad sebou premýšľať. Začal som viac vnímať prostredie okolo seba, moja myseľ bola čerstvá a osviežená, začal som sa inak dívať na veci okolo seba, čo mi pomohlo zbaviť sa tej otupenosti. Je veľmi dôležité aby ste striasli všetky pavučiny z vašej mysle a dali jej šancu aby sa zregenerovala sama.
Akceptovanie nejaký ten čas trvá
Toto je veľmi dôležitá časť, preto ju čítajte veľmi pozorne. Vôbec nezáleží na tom koľkokrát ľuďom hovorievam aby ustúpili, že uzdravenie príde samo prirodzenou cestou. Aj tak sa neustále pokúšajú s tým bojovať a krvopotne sa snažia aby im už bolo lepšie. Keď som konečne našiel osobu, ktorá dokázala pochopiť ako sa cítim, bolo mi povedané „Paul, ak si ochotný dať svojmu telu potrebný čas a priestor pre uzdravenie, pomôžem ti, no ak sa chceš cítiť lepšie už ku koncu týždňa, môžeš rovno odísť“. Toto je niečo čo sa vždy pokúšam posúvať ďalej a čo sa mi väčšinou u ľudí aj osvedčuje. Niektorý robia pokroky veľmi rýchlo, iným to trvá o čosi dlhšie. Kľúčom je byť trpezlivý a nebyť na priebeh liečby taký náročný, všetko potrebuje čas.
Dovoľte aby som vám niečo vysvetlil. V tých časoch, keď som bol ešte chorý, doslova som sa nervovo zrútil. V zásade sa to stáva, keď je toho na vaše telo už priveľa. Prechádzate dlhým obdobím stresu a obáv, telo sa s tým nedokáže vysporiadať a jednoducho sa vypne, uzavrie. Dosiahne kritický bod a povie si, čo je veľa, to je veľa. Toto potom môže viesť k pocitom úzkosti, paniky a pocitom oddelenia, odtrhnutia sa od okolia. Nezáleží na tom aké máte príznaky, je to vaše telo hovoriace „Už ďalej nemôžem“. Tu už naozaj môže prísť do popredia slovo zrútenie, pretože naozaj sa už všetko zosypalo. Teraz vás vaše telo doslova prosí o odpočinok a chce sa samo zotaviť. A dávame mu na to priestor a čas? Nie! Mysliac si, že robíme dobre, len sa trápime našim stavom, obávame sa toho že zošalieme a sme prekvapený našou únavou a nedostatkom citov a emócií. Všetko to len prikladá viac námahy a stresu na naše už dosť unavené telo, a začíname sa cítiť zle. Hovoríme si, musíme sa proti tomu všetkému vzoprieť, no tým neustálym bojom je nám stále len horšie. Myslím že teraz už môžete pekne vidieť, prečo naše symptómy nemiznú a zotrvávajú. Aj ja som presne toto všetko počas tých rokov utrpenia robil. Znepokojoval som sa, pretože som trpel už tak dlho, môj dennodenný život bol naplnený len bojom, strachom a obavami.
Ale jedného dňa som to všetko skrátka prijal, akceptoval, OK, teraz som taký aký som, teraz som to ja. Naozaj som dokázal pochopiť prečo sa cítim tak, ako sa cítim. Musím teraz mojej mysli a môjmu telu dopriať oddych. Už musím prestať so sledovaním a snažením sa, aby mi bolo lepšie. Nemôžem sa znepokojovať tým, ako sa cítim. Jednoducho som to začal akceptovať, a nielen to, pochopil som, že bude dlhší čas trvať kým sa moje telo samo dá dokopy. Toto je presne to, čo vaše telo potrebuje – „Prestávku“. Kým som sa cítil lepšie tak to zabralo nejaký čas a naozaj to prichádzalo, pekne kúsoček, po kúsočku. Niekedy som aj dlhšiu dobu mal snáď tie najhoršie dni, no nikdy ma to nezlomilo a neobťažovalo. Prosto som akceptoval dobré dni, a presne takisto aj tie zlé. Postupom času som si začal všímať drobné zmeny, moja myseľ bola trochu „čistejšia“. Ak na mňa prišiel nejaký zvláštny pocit, aj tak sa anxieta vo mne zas o čosi upokojila. Vtedy som konečne pochopil, že idem správnym smerom. Všetko to konečne pre mňa začalo mať zmysel. Najťažšie bolo akceptovať tie pocity cudzoty, no stal som sa majstrom v tom, aby ma to nedokázalo rozhodiť. Takže si zapamätajte, nezáleží na tom za aký čas vám bude lepšie, jednoducho dajte svojmu telu tú potrebnú a zaslúženú pauzu, ktorú tak strašne veľmi potrebuje a ono sa samo o seba postará.
Překlad: Zdeno