*Z Paulova blogu přeložil Zdeno.*
Štvrtok, 5. Jún, 2008
Mal som síce pripravený príspevok na inú tému, no zmenil som to, pretože práve táto vyzerá byť v súčasnosti ako najčastejšie rozoberaná. Teraz sa pokúsim byť o depersonalizácii naozaj úprimný a budem sa snažiť pomôcť ľuďom, ktorý sú ňou ešte stále veľmi zmätený. Nebudem naozaj nič tajiť a porozprávam vám môj úplne celý príbeh spolu so všetkými skutočnosťami, ktoré sa pod ním ukrývajú.
Na začiatok sa opäť vrátime k depersonalizácii a k tomu prečo ju vlastne máme.
Začnime tým, že príznaky D.P nie sú len prejavom anxiety. Prečítal som o nej množstvo článkov, príspevkov a dočítal som sa, že ňou môžu trpieť aj ľudia ktorý boli vo vojne. Ľudia ktorý stratili blízku osobu môžu tiež dočasne týmito príznakmi trpieť. Ľudia ktorý prežili niečo v minulosti, niečo čo ich skutočne zranilo alebo niečo po čom ostali naozaj otrasený, môžu taktiež záchvaty D.P prežívať. Veľa ľudí, ktorý anxietou netrpia, tiež majú D.P, i keď vám chcem povedať že anxieta bude hlavným dôvodom. Vráťme sa teraz k človeku ktorý šiel do vojny a videl veci, ktoré ho šokovali a na ktoré by najradšej zabudol. D.P je spôsob akým jeho telo kompenzuje tieto spomienky a pocity, aby ich mohlo potlačiť a ich blokovaním túto osobu chrániť. Samozrejme, toto sú len okrajové prípady, no stali sa a čítal som o niekoľkých takých. Druhým prípadom je človek, ktorý stratil blízku osobu, určite ste už videli ten prázdny pohľad, akoby ani naozaj nepočúval, akoby bol niekde inde. Znova, niektorý ľudia ktorý stratia blízkeho človeka, môžu prežívať dočasné stavy D.P. Opäť je to spôsob ochrany ich tiel od všetkej tej bolesti a starostí, a presne ako ľudia s anxietou, tiež môžu začať s hlbokým a skúmavým premýšľaním a sledovaním sa, snažiac sa toho rýchlo zbaviť. Raz však všetka tá bolesť ochabne natoľko, až sa opäť vrátia do starých koľají a D.P ich opustí. D.P už ich viac pred tou bolesťou nemusí chrániť. Posledný je prípad, kedy sa niekomu niečo nepríjemné prihodí v minulosti. Znova, takisto môže trpieť atakmi D.P, ktorá potláča tieto spomienky a chráni ho tak pred útrapami a bolesťou.
Teraz sa poďme venovať anxiete a tomu, prečo ľudia trpia D.P a prečo je to „trpenie“ úplne prirodzené. Symptómy D.P sa u mňa objavili asi po dvoch rokoch čo som sa pasoval s anxietou. Nemal som absolútne žiadne príznaky, až kým sa moje trápenie nezačalo stále čoraz viac a viac prehlbovať. Behal som od jedného doktora k druhému, no nič nezaberalo. Bolo to ešte v tej dobe kedy som si myslel, že sa s tým musím vysporiadať a rozlúsknuť, čo sa so mnou vlastne deje. Tak som sa naďalej dennodenne trápil mojim stavom, trávil som 12 hodín denne premýšľaním ako sa z tohto svinstva dostanem, celý deň som zabral svojou sebaľútosťou, so slzami na krajíčku pri každom rannom prebudení. Takto to pokračovalo aj ďalšie dni, až kým som raz jedného dňa neprišiel domov, pohladil svojho psa, no následne som však pocítil zvláštny pocit, akoby som tam v skutočnosti nebol, moje videnie sa mi zdalo akési rozmazané a nemal som jediné vysvetlenie pre to, čo sa to vlastne deje. Toho dňa sa stalo to, že mi moje telo oznámilo, čo je veľa, to je veľa, už viac neunesiem všetky tie starosti a neustále sledovanie sa a trápenie, a aby som sa ochránilo, a ochránilo aj teba, musím uzamknúť tvoje emócie. A to aj urobilo, necítil som emócie, nepociťoval som pocity šťastia, radosti. Celý svet mi pripadal zamračený, šedivý, bez života a cítil som sa ako len chodiaca schránka. Pochopiteľne mi to teraz už dáva zmysel, moje telo ma len chránilo. No a čo sa stalo potom? Začal som sa trápiť týmto novým symptómom, nielenže ma trápila anxieta ale aj tieto nové pocity bezmocnosti a prázdna. Čo to spravilo so mnou?
Bol som zmätený ako nikdy predtým. Môj stav sa zhoršoval, nadobro som vstúpil do začarovaného kruhu plného obáv a napätia, ktorý ma položil ešte hlbšie. Ak by som D.P poznal skôr alebo by mi niekto o jej zvládaní hovoril predtým ako som ňou začal trpieť, poznal by som jej príčinu, čo sa to všetko vlastne deje a zbytočne by som netrávil tie roky dennodennými pokusmi zvrátiť to, a tým padať čoraz hlbšie a hlbšie.
Vidíte? Preto sa u ľudí z anxietou vyvíja D.P, všetko je to o trápení sa a neustálom premýšľaní nad prvotnou anxietou, ktorá nakoniec vyvrcholí vo forme D.P. Tu už nie potrebné nič vysvetľovať, toto je tá príčina. Nie ste jediný kto prežíva niečo takéto, všetko to len dokazuje ako je dnes D.P rozšírená, a u koľkých ľudí s anxietou sa rozvinie. V súčasnosti je to na mojom blogu najrozoberanejšia téma, také množstvo mailov mi neprišlo k žiadnemu inému symptómu.
Takže ako som prešiel cez tú moju D.P?
Ešte predtým by som vám všetkým však chcel niečo povedať a byť otvorený……
Všetko to zaberie nejaký čas a je nemožné, aby ste sa vyliečili len tak zo dňa na deň.
D.P. ma opustila až vtedy, keď si uvedomila že už viac nebude potrebná. A kedy sa to stalo? Keď som nad tým prestal neustále premýšľať (pokúšať sa všetkého zbaviť). Keď som zastavil to dennodenné trápenie a ľutovanie sa. Pokiaľ som bol v tom začarovanom kruhu, všetko bolo stále rovnaké a nič sa nemenilo, teraz mi to už však všetko dáva zmysel. Neprestajne som len trápil a bol posadnutý svojim uzdravením, tak nečudo že ma moje telo muselo naďalej chrániť. Čím viac starostí som vytváral, tým viac ma muselo ochraňovať. Až keď som začal robiť presný opak, začalo sa to zmierňovať. Nanešťastie som si počas mojej „liečby“ vytvoril množstvo nie veľmi dobrých návykov. Zbytočné starosti, stres a napätie patrili medzi ne. Týmto zlozvykom som však poskytol plný priestor. Síce som im dovolil tam byť, ale nech som sa už cítil akokoľvek, netrápil som sa tým, prestal som s neustálym premýšľaním a sledovaním sa, skončil som s dennodennými pokusmi to nejako zvrátiť a neprilieval som ešte ďalšie zbytočné starosti. D.P. bola však aj časom stále veľmi silná, no aj tak som sa rozhodol, že sa tak pokúsim zatiaľ žiť a skrátka sa tým už NIKDY VIAC nezaoberať, nevenovať tomu ŽIADNU POZORNOSŤ. Nie že po týždni začnete premýšľať „Och ono to nezmizlo, musím rýchlo niečo spraviť aby to prestalo“ alebo sa zas do všetkého naplno ponoriť „Och nemal by som s tým niečo spraviť, stále je to tu, čo ak je to niečo iné“ alebo sa opäť začať ľutovať „Bože, nenávidím to, prečo to nechce odísť preč“. Nič z tohto som nerobil a začal som tie pocity SKUTOČNE akceptovať. Pochopil som, že je to len spôsob akým ma moje telo ochraňuje a že to nemôžem nijako ovplyvniť, preto bolo lepšie všetko prijať a pokračovať s tým v mojom živote. Veľa ľudí však robí to, že to vydržia akceptovať nejaký ten týždeň, ale potom do toho opäť vhupnú a sú znechutený, frustrovaný a zas sa s tým pokúšajú rýchlo niečo spraviť. V skutočnosti však nikdy tie pocity naozaj neakceptovali, iba sa to snažili dajako vystáť. Nikdy som už nepremýšľal nad uzdravením, jednoducho som to vzdal a prestal som s tým bojovať, zbytočne sa trápiť a uzdravenie prišlo úplne samo. Vždy hovorievam, prestaňte s tými pokusmi zvrátiť to, ak to všetko necháte tak a ustúpite, telo vám to uzdravenie samo prinesie.
Prečítajte si aj o iných veciach, ktoré mi skutočne pomohli a neustále ich odporúčam ľuďom s D.P
Majte dostatok pohybu, cvičte
Toto je vynikajúci spôsob, ako si prevetrať vašu hlavu, ako spotrebovať prebytok adrenalínu, váš deň bude vyzerať hneď inak, ak trochu vybehnete von do prírody. U mňa sa to naozaj osvedčilo.
Nesnažte sa dennodenne študovať rôzne fóra a stránky ohľadom D.P.
Spustil som tento blog, pretože som myslel, že bude ľuďom slúžiť ako obrovská podpora, kde budú môcť objaviť aj nejaké iné rady. Nemám rád fóra, pretože tam majú ľudia sklon neustále sa zaoberať a prplať v D.P., pokúšajúc sa objaviť nejaký „zázračný liek“. Väčšinou to končí tak, že sa cítia ešte horšie a študovanie, rozoberanie D.P. im zaberie celý deň. Ja som si dával určité pauzy a nezaoberal som sa celý deň, neprestajným vyhľadávaním cez google. Vedel som, že ak sa chcem cítiť ako predtým, musel som žiť ako bežný ľudia, tak, ako to len šlo. Venovanie sa prirodzeným a každodenným záležitostiam, vám pomôže opäť sa cítiť ako súčasť okolitého sveta. Neustále som sa pokúšal žiť obyčajný život, ako to len bolo možné a nikdy ma to, ako som sa cítil, nedokázalo v ničom zastaviť. Samozrejme že to vždy nebolo ľahké, no som šťastný že som to dokázal, pretože práve to, že som sa snažil takto žiť mi umožňuje včas a podrobne popísať roky, kedy som trpel týmito symptómami.
Prestaňte sa trápiť a robiť si zbytočné starosti, dôverujte si.
Nedovoľte, aby vás tie pocity nejako ovplyvňovali, to znamená, skrátka žite naplno svoj deň, nech sa už cítite akokoľvek. Nejdete zošalieť, nestáva sa z vás blázon, a bude to pokračovať len dovtedy, dokým vaše telo nepocíti, že už to viac nebude potrebné. Absolútne nezáleží, ako dlho už týmto trpíte, pominie to a nebudete trpieť dlhodobo. Verte tomu čo hovorím a dôverujte prirodzenému spôsobu uzdravenia, vaše telo sa časom vylieči samo. Nechcel som o tom hovoriť, no bol som na tom horšie ako mnohí z vás. Nevydržal som sa ani len normálne s niekým porozprávať, a prešiel som cez to. Momentálne už nepociťujem žiadne príznaky, moja myseľ môže cítiť, a aj keď je občas trochu unavená, nemám absolútne žiadne symptómy D.P a verte mi, KAŽDÉHO telo je rovnaké a bude reagovať, chovať sa rovnako. Nemôžem vás však prinútiť aby ste všetko toto robili, môžem vám poskytnúť len radu a to je smutná vec. Ľudia bývajú presvedčený, že to čo majú, je niečo iné a znova upadnú do začarovaného kruhu plného obáv, starostí a napätia. Ľudia veria, že existuje akýsi zázračný liek, liečba, ktorá im v okamihu pomôže, preto veselo hľadajú aj naďalej. Raz mi niekto napísal mail a povedal „Prečítal som si tvoju knižku, ale moja D.P je stále tu“. Premýšľam, prečítali oni tú istú knihu, v ktorej sa hovorí, že to zaberie čas? Nie, opäť potrebujú len rýchlu odpoveď, zázračnú liečbu ktorá neexistuje.
Verím že môj príspevok ľuďom pomôže a že sa o to skutočne pokúsia a vezmú si to k srdcu.
Pre viac informácií a rád navštívte moju hlavnú stránku www.anxietynomore.co.uk
Ďakujem za tento skvelý článok.
Trpím DP/DR od nepamäti, no práve dnes som dostal dosť frustrujúci záchvat a snažil som sa z neho dostať. Samozrejme sa mi to nepodarilo, tak som padol ešte „hlbšie“ než predtým. Naštastie som narazil na tento článok. Pokúsim sa dodržať Vaše rady. Blahoželám Vám že ste sa z toho dostali, snáď sa to podarí aj mne.
ahojte potrebujem surne pomoc…asi tym trpim citim sa ako keby tu niesom…vsetko je pre mna velmi divne nesom to ja…prosim ozvite sa mi niekto a pomozte mi
wau konecne neaky pozitivny clanok..trpim D.P uz asi 9 rokov,bral som aj antidepresiva,spociatku som myslel ze mam depresiu,ale toto je presne to co zazivam..a bohuzial v tom zacarovanom kruhu stale poletujem..tabletky som prestal brat,lebo som uz pocitoval zavyslost a samozrejme najhorsie co som mohol urobit tak som ich kombinoval alkoholom. az som spadol na uplne na papulu,tak som sa rozhodol zakrocit inak,ze pomozem si jedine sam..zacal som hladat clanky o tom ako sa tohto neprijemneho pocitu zbavit bez pomoci liekov,ale bohuzial takych clankov som vela nenasiel..najviac ma ubijalo ked si to ludia v praci,alebo okoli zacali vsimat napr…vnimas vobec co ti hovorim???one je mimo..si na drogach,alebo co???tazko sa mi niekedy vedie uplne normalny rozhovor s osobami..samozrejme zakryjem to humorom,ale nie vzdy to ide..zacal som si aj sam robit srandu zo seba,ze aky som posahany a tak sa mi obcas ulavilo,lebo som tym aspon pobavil par ludi,no aj tak je to stale o tom istom,niekedy nemozem ani zaspat,lebo stale myslim len na spustiacu udalost tohto svinstva a ako sa vratit v case a zmenit to..stratil som zivotne ciele,fakt ani neviem co by som vlastne od zivota chcel,pretoze vsade ma brzdi tato choroba..no ale uz som sa fakt nasral,rok uz posilujem,v poslednej dobe sa snazim meditovat,i ked stale mi to moc nejde,ale nevzdavam sa..ak mate nahodou este neake rady budem rad a prajem aj druhym skore uzdravenie,lebo toto neprajem nikomu.. ;)
Prosím Vás, ten kto písal tento článok, môžem sa s Vami nejako spojiť?? Ďakujem
Dobry den ten pan co pisal ten clanok mkzte sa mi prosim vas ozvat bola by som van velmi vdacna dakujem
Dobry den…dost som sa v tomto clanku nasiel a myslim,ze mam rovnaky problem…pracoval som par rokov v zahranici,nebol som stastny,chybala mi rodina,kamarati a neustale som mal strach,aby sa mi nieco nestalo…v jeden den cestou do prace som tak intenzivne premyslal nad tym,co sa mi moze v praci stat,ze som behom minuty upadol do takeho stavu,ze som zacal vnimat okolie ako sen…Od tej chvile sa nemozem z toho dostat,presiel som si rad vysetreni a vsetko mam v poriadku…Mam pocit,ze farby okolo mna su velmi ostre aj napriek tomu,ze sa mi zhorsil zrak,nedokazem byt stastny ako predtym,mam pocit ako keby som bol mimo svojho tela,ako keby moj zivot bol nadstaveny na autopilota,mam strach este predtym nez nieco urobim…zijem sen a nedokazem sa z neho prebudit,ani pri pohlade do zrkadla nevnimam svoju tvar ako realitu…viem,ze nepotrebujem tabletky,len sa opat nastartovat…dakujem za tento clanok a od dnes sa pokusim opat zit,nech to trva akokolvek dlho…
Dobrý večer, mohol by som Vás poprosiť o info ohľadom tej knihy z ktorj je ten tex??? ĎAKUJEM
Ďakujem.