Zpátky do života – Pochopení pocitů nereálnosti (kap. 7.)

Omlouvám se za přerušení intervalu v našem překladu, kapitolu 6 dnes přeskočíme a mrkneme se na ni později. Opět zdůrazňuji, že tento překlad je hlavně pro všechny nedočkavce, chystáme se na konci udělat kvalitní překlad, kde budou všechny kapitoly pěkně pohromadě.

Kapitola 7: Pochopení pocitů nereálnosti

Jedna z otazok, na ktoru sa ma ludia pytaju viac ako na tie ostatne je :” Preco sa citim tak zvlastne, nerealne, ako keby som bol odluceny od ludi?” Mnoho ludi, vratane mna, povazuje tento pocit za najtazsie akceptovat ho. OK, tak mam obavy a vidim ze moje nervy su unavene, to dava zmysel. Co ale nedava zmysel je ta tupa hlava, pocit ako ponoreny vo vode ale bez nej, citim sa odluceny od zvysku mojho okoliteho sveta, ako keby som sa isiel zblaznit. Toto nemoze byt dosledok mojich uzkosti, moze? Toto musi by nieco ine..

Predovsetkym, dovolte mi vyjasnit jednu vec: “ Nie, nejdete zosaliet. “ tento pocit je zapricineny tym, ze sa neprestajne bojite o svoje vlastne problemy. Uz ste si tak zvykli pozorovat sa, rozmyslat nad chorobou, jeden den za druhym, ze sa zacinate citit odputany od svojho vonkajsieho sveta. Moze sa vam zdat, ked hovorite k ludom, ako keby ste boli niekde uplne inde. Pocujete ich, ale to co hovoria, to ide jednoducho pomimo vas. Vase myslienky smeruju viac dovnutra vas ako von a zapricinuju to, ze sa viac upriamujete na seba namiesto sustredenia sa na konverzaciu.

Ja sam som mal moznost presvedcit sa o tom, ked som pocitoval velke obavy a uzkost, a tento pocit divnosti bol nakoniec posledny, ktory vymizol. Teraz viem, ze to vsetko nebolo nic ine len unaveny mozog, a ja som toho zivym dokazom. Citil som sa tak mimo, ze som nemohol citat knihu alebo sa zucastnit rozhovoru. Citil som sa, ako keby som bol v nejakom filme, kde musim hrat cely den aby som ho prezil. Vobec som sa nevedel napojit na ludi alebo na cokolvek okrem mojho vlastneho maleho sveta. Teraz uz viem, ze to bol len zvyk pozorovat sa cely den a strach z toho, ako sa citim a ako by som sa mohol citit lepsie. Moja choroba ma zozierala. Zil som svoj zivot a pritom som sa pozoroval, co mi tiez nepomahalo. Ked som sa rozpraval s ludmi, cely cas som sa upriamoval na seba, tazko sa mi pocuvalo alebo sustredilo na cudziu konverzaciu.

Je sa co cudovat, ze nevieme sledovat rozhovor, ked sa tolko sustredime na to, ako sa citime? Stali sme sa odlucenymi z vlastnych tiel a nase mysle sa stali opotrebovane a unavene celym tym neustalym bedakanim, ako sa citime, den za dnom. Vsetko vam pride sive a tupe, nasa mysel sa stava menej pruzna a koncentracia sa zhorsi. Cim viac sa prehrabujeme vo svojich pocitoch, tym viac sa nasa mysel unavi, pokracujuc v tomto cykle.

Clovek, ktory takto trpi, moze stravit mesiace, dokonca aj roky studovanim tohto problemu. Divite sa, ze jeho mysel je tupa, nereagujuca a velmi unavena? Aj niekto so zdravou myslou by s takymto niecim zapasil, ale my sa nadalej prehrabavame v nasom uz beztak unavenom mozgu, den za dnom. Tak ako sa vase ruky a nohy mozu unavit pri pretazeni, takisto sa to moze stat aj vasej mysli. Niekedy sa citite tak unaveni a preziti, ze musite vlacit nohy za sebou. Toto tu nie je nic ine, ako unava mysle, tak ako sa moze vyskytnut unava tela. Ak vynalozime velku namahu, doprajeme svojim rukam a noham oddych. Predstavte si, ake ustate by boli vase koncatiny ak by ste neustale chodilli a chodili. Mozno tak unavene ako nasa mysel prave teraz?

Staci, ak si odskocite na forum s tymto predmetom, aby ste si precitali prispevky, skoro vsetky pochadzajuce od ludi ustrachanych zo svojich priznakov. Otazky, ktore sa pravidelne objavuju:

Idem sa zblaznit?
Je to viac ako uzkost a obava?
Uz to viac neunesiem, prosim pomozte mi!

Naozaj ma to boli vidiet ludi takto trpiet, pretoze oni iba tuzia po odpovedi vysvetlujucu ich stav a tuto odpoved nevedia najst. To v nich na oplatku vyvola strach a strach, kol dokola, pokracujuc dookola v bludnom kruhu spolu s uzkostou. Dam vam jeden poriadny kus rady. : NIKDY NESMIETE STRACAT CAS TYM, ZE SA POKUSITE POCHOPIT NIECO Z TOHO, AKO VAM JE. Takyto pohlad pomoze vasmu vedomiu stat sa viac flexibilnym a zaisti vam odpocinok, ktory potrebuje. Neexistuje nic, comu treba z tohto porozumiet. Ak budete robit, co vam hovorim, a prijmete to ako sa citite, bez zbytocnych otazok, co viac vam povedat? Vas mozog moze vyzerat, ze vkuse rozmysla, ale to je len zvyk. Nechajte ho rozmyslat, je to v poriadku. Casom to ustupi. Je to len zvyk, ktory mozeme zmenit.

Vysvetlenie ako toto mi pomohlo vyliecit sa z tohto zvyku. Vedel som, ze uz nemusim vkuse riesit svoj stav cely den, hladat odpoved, analyzovat kazdy pocit, ktory som mal. Toto je jedna vec, ktorou musim neustale uistovat ludi, pretoze su presvedceni, ze za tym musi vazit nieco viac. Hlavnou pricinou, preco ludia potrebuju odpoved je, ze povazuju toto za jednu z najtazsich veci, ktore treba akceptovat. Veria, ze pre nich musi existovat okamzita odpoved. Ale, zapamatajte si: zdrava mysel by nebola schopna sa dostat do vasho stavu za jeden den, a takisto to nevie ani vasa unavena mysel uzdravit sa za jeden den. Vy ste sa tiez nezacali citit zle zo dna na den. Mohlo Vam to trvat aj niekolko mesiacov, ba ci rokov, dosiahnut tu tupu, nevnimavu mysel, ktoru mate teraz, tak necakajte, ze sa zaktivuje a vyjasni za jeden den. Ale, nestracajte nadej, casom sa moze vratit a vrati sa k normalnej cistej mysli, ktoru ste niekedy mali, za podmienky, ze vystupite z nespravnej cesty a date pokoj vsetkej tej ustrachanej introspekcii. (sebapozorovania)

Tiez som si hovorieval to iste, co si asi hovorite vy teraz, napriklad: “To sa nepodari. Uz ostanem, taky aky som. Toto som ja.” Ano, a takisto, pravdepodobne ste si nikdy nemysleli, ze sa mozete citit aj takto. Nebudem Vam klamat a hovorit Vam, ze ak akceptujete tuto divnost po dobu dvoch tyzdnov, odide to! Nikdy, vazne nikdy si nedavajte limit na to, kolko to ma trvat, aby to odislo. Trvalo mi to niekolko mesiacov, pokym som sa navratil do uplneho normalu a dosiahol som jasnu mysel, ktoru mam teraz, mysel ktora mi dovoli mysliet a pracuje presne tak ako predtym ako som si ju unavil (vsimnite si, ze casto toto spominam, pretoze to je prave ono!). Uzdravenie prichadza svojim vlastnym tempom, ale vsimol som si na sebe postupne zlepsovanie a zvysenu pozornost. Proces uzdravovania moze byt tak isto odmenujuci ako samotne vyzdravenie a tie male zlepsenia, ktore si zacnete vsimat vam opat navratia vase sebavedomie.

Vsetky metody, ktore slubuju, ze sa budete citit lepsie do dvoch tyzdnov, ponukajuc nove zazracne vyliecenie, vam davaju len falosnu nadej. To sa proste nemoze stat, pretoze na uzdravenie treba cas, rozmrazit a opat zacat pocitovat emocie. Ak by existovala nejaka zazracna kura, vsetci by sme o nej vedeli a niekto by na tom velmi lahko zbohatol!! Co musite pocas tohto obdobia urobit, je akceptovat tento zahmleny pocit v hlave a to nerealno. Neanalyzujte to, ale uvedomte si toho pravu pricinu, ktora je to neustale strachovanie pri kazdom priznaku, ktory sa objavi. Takto sa mozete integrovat naspat do normalneho zitia, co je nemozne, pokial stravime cely den obavami a obsesivnym pozorovanim, ako nam je.

V mojom pripade, ja som zacal chapat, preco citim toto odpojenie od ludi. Uveril som v to, co mi bolo povedane a prestal som sa bat toho, ze sa citim divne. Dostaval som sa do situacii, ktore znamenali rozpravat sa s ludmi a priatelmi, ocakavajuc, ze sa budem citit divne a nepritomne. Moje motto bolo: “Ak sa budem citit divne, tak sa tak budem citit. “ Prestal som sa toho bat a snazit sa analyzovat pocity. Este stale som ich pocitoval, ale prestal som sa ich bat, pretoze som vedel, ze sice chvilu pobudnu, zvyk a pamat by sa o to postarali. Ale pretoze som sa prestal uzkostne pozorovat, prisiel som na to, ze zrazu mozem sledovat viac z rozhovoru druhych ludi a, po case som sa dokonca viac zacal zaujimat o to, co hovoria, namiesto strachovania sa o seba. Vidite, ako sa to stalo? Moj zvyk pozorovat sameho seba pri tychto situaciach slabol a moje nestrachovanie sa o moj pocit nerealna nahradil zvyk obav z tych divnych pocitov, stalo sa to mojim novym zvykom. Pokial ste v podobnych situaciach, uprimne akceptujte tuto nerealnost, ktoru citite a nerozoberajte nic z toho, je to docasne a nie dolezite. I ked ste sa uz nejaky cas takto necitili a vrati sa to naspat, nebojte sa toho. Pamat sama vam to moze privolat spat, len s tym zite a po case, akceptovanie da vasej mysli dost oddychu, ktory potrebuje a umozni mu, aby sa stalo jasnejsim a viac vnimavym.

Co nesmiete robit a skusat, je vynucovat si normalne pocity. Musite pockat, kym tieto normalne pocity pridu same, svojim vlastnym tempom, a naozaj po case, oni pridu. Vdaka vasej snahe citit sa tak ako predtym a pytania sa preco ja, tym ste sa zatazovali dalsimi a dalsimi myslienkami davajuc viac tlaku na vas unaveny mozog. Zvykol som vravievat: “ Ak sa budem citit divne, tak sa budem, moja mysel je momentalne trosku unavena, nemozem s tym nic narobit a starosti mi aj tak nepomozu. Akokolvek, ked sa uzdravim, tak to pominie tiez.

Pouhe prijatie tejto situacie moze priniest so sebou mysel, ktora sa citi jasnejsia, nez pocas niekolkych predoslych mesiacov. Mozete sa na chvilu citit normalne a verit, ze ste sa uplne uzdravili, no napriek tomu zrazu zase pocitite pohltenie tymi pocitmi dezorientacie a odpojenosti. Je to normalne; vasej mysli trosku potrva, kym si opat zvykne. Len prezitie kratkeho momentu jasnej mysle je pre vas dost nato, aby ste vedeli, ze ste na spravnej ceste. Zosumarizujem tuto kapitolu, akceptovanie citenia sa divne znamena neriesit to, preco sa tak citite, neskusat sa toho zbavit a neutekat prec od toho, ale byt pripraveny pokracovat s vasim zivotom i napriek tomuto pocitu. Tento pocit nie je dolezity, je docasny, a uplne normalny za akych kolvek okolnosti.